09/01/2026
Jedna z tých starších, čo mi dnes facebuk pripomenul.
Nuž, ak sa Vám chce prečítajte...Možno Vám dá odpoveď...
Poviedky od Darinky 🥀
Ťažká obloha si kýchla a ponatriasala svoje periny , aby z nich vyleteli biele snehové vločky.
Tie tancovali povetrím a šantili v sonáte , ktorú im meluzína vyhrávala. Pošteklili vyschnuté steblá trávy a prikryli ich pred mrazom čo im poohýbal chrbáty .
Niekde v objatí tichého hája , stálo zabudnuté mlynské koleso. Odpočívalo pokryté primrznutým machom a lepkavým ihličím.
Horský potok už dávno vyschol a stopy toho, kto zhotovil okrúhle dielo pokryl večný spánok. Iba vietor sem tam zaševelí nôtu, ktorej pieseň mlynské koleso prebúdza. S ťažkým povzdychom si tak pripomenie príbeh , kde pokora a skromnosť priniesla do mlynu chlieb.
Von bolo ľadovo a neútulne .
Zato z chatrče obďaleč sa z komína kudlil dym. Starí ľudia v dedine vravievali, že tam žil podivín. Starec s dlhou bradou a popolavými vlasmi . Pod deravým plášťom ukrýval ošumelú starú knihu.
Vždy keď vošiel do neďalekej krčmy , sadol si do kúta a vytiahol ju na stôl. Ľudia vtedy stíchli. Mali pocit , akoby v tej knihe prebývali tajomstvá o nich samotných.
Muža , ktorého zjav pripomínal skôr čarodeja , sa však nikto nedokázal opýtať, čo sa v tých zažltnutých stránkach ukrýva. Čo do nich tak húževnato zapisuje.. Keď kráčal cestou zohnutý, opierajúc sa o svoju hrubú bakuľu , vzbudzoval strach.
Ľudia si medzi sebou šuškali . Ženy sa prežehnávali a chlapi radšej odvrátili zrak, aby nedaj Boh neuvidel v ich očiach pokrivené svedomie.
Podivín ako podivín.
Jediný kto sa ho nebál bol malý chlapec. Sirota , ktorého po narodení niekto len tak pohodil pred bránu dreveného kostolíka. Zababušený v deke z ovčieho rúna s očami tmavými ako čierna noc. Nečudo , že sa tieto dve zblúdilé duše k sebe pritiahli.
Chlapec bol nemý. A presne tak, pôsobil aj starec. Nevedno odkiaľ mal peniaze ale každý deň im krčmár za grošík nabral dva plné taniere teplej polievky.
Potom si starý muž vždy niečo zapísal do svojej kroniky a chlapec si v tichosti stružlikal z malého polienka nejakú postavičku. Keď sa na oblohe rozsvietila prvá hviezda , starec vzdychol a zatvoril knihu . Pozrel na strapaté chlapča , ktoré mu pomohlo vstať a hlavou kývol krčmárovi.
– „ S pánom Bohom.. Zamrmlal hostinský a už sa poberal s handrou v ruke poutierať stôl a odniesť špinavé taniere. K prvej hviezde ktorá rozblikala nebo sa pridali ďalšie. Svietili na Zem akoby chceli aj to najtmavšie miesto učesať svojou žiarou.
Dvaja pútnici si kráčali k svojej chatrči , ktorá ponúkala teplo domova, ktoré si vytvorili. Keď starec otvoril dvere ,chlapec zastal a pozrel na oblohu . V jeho očiach sa odrážal pokoj a radosť. Akoby čakal na zázrak noci , ktorý má o chvíľu nastať. S poskokom dieťaťa , sa pobral dnu a zavrel za sebou ošumelé vráta. V krbe doháralo polienko.
A keď zhasla posledná iskra, v biednom domci sa rozjasnilo. Žiara , ktorá sa šírila až k oblohe , vyhnala ľudí z domov v strachu, že nastal koniec sveta. S otvorenými ústami pozerali na zázrak , ktorý im oslepil myseľ. Sirota sediaca na lavici sa začala usmievať. Starcov chrbát sa narovnal a deravý plášť sa zmenil na oslňujúci kabát.
Šedivé vlasy zhustlii a ich popolavá farba obelela ako prvý napadnutý sneh.
Krivá bakuľa zoštíhlela a telo chatrného podivína sa vystrelo ako šíp. Chlapec zatlieskal a pod obločnicu položil už niekoľkú drevenú postavičku. Podišiel k starcovi a dotkol sa jeho magického plášťa. V tom momente v jeho tvári zhasli čierne uhlíky a zaligotali sa oči belasé ako nedotknuté plesá...
Čarovný okamih ktorý umocnil túto chvíľu iba znásoboval zázrak všedného dňa.
Malý chlapec otvoril dvere a vyšiel von. Ľudia mlčky pozerali na dieťa ,ktoré poznali . . Špinavý kučeravý najdúch , ktorému sa vyhýbali a stránili sa ho, sa zmenil na nádherného anjela. S krídlami belšími ako sneh a vlasmi trblietavejšími ako tá najžiarivejšia hviezda. Jeho ruka spočívala v dlani vysokého muža ktorý sa musel zohnúť , aby prešiel cez drevené vráta.
"- To predsa nie je možné... pomysleli si.
" -Veď to je ten starec , čo deň čo deň prechádzal dedinou a v krčme si niečo zapisoval do špinavej knihy.!
Podivín ako ho ľudia nazývali , svietil v tme ako diamant .
Spod svojho majestátneho plášťa v ktorom sa odrážali slnečné lúče ale aj mesačný svit vybral knihu, ktorá už dávno nemala ten vzhľad. Pomaly ju položil na starý peň stromu , čo tam po stáročia stál. Otvoril ju a nechal jej stránky dotknúť sa ľudských sŕdc.
Boli plné rieky v ktorých sa odrážal ich život. Každá jedna myšlienka , každé slovo , každý jeden ich čin. Ľudia sa zahanbili .
Lebo pravda , ktorú tak urputne zakrývali, najviac svietila. Svietila vo svojej čistote , ktorú sa snažili zničiť. Pre svoju márnivosť a hrabivosť prišli o videnie ....Vo svojej pýche obalili pravdu do deravého kabáta a bočili od nej. . Obliekali ju do falošných šiat a pretvárali v ilúziu. Vo viere , že tá ilúzia je dokonalosťou samou.
Chlapec , ktorý vo svojej čistote nepovedal ani hlások, ticho pozoroval svet. Každý deň sa jeho srdce prihováralo ľuďom. A každý deň im spieval. No nikto ho nepočul. Videli nepotrebného najdúcha čo predstavoval biedu ktorú nechceli do svojich životov.. No vo svojej chimére, ktorú velebili pozabudli , že v tej nepravde živili iba svoj vlastný problém.
Niekde v objatí tichého hája stálo zabudnuté mlynské koleso. Odpočívalo pod primrznutým machom a lepkavým lišajníkom. Povedľa neho v dávnych dobách stál starý peň stromu na ktorom bola položená kniha.
Kniha , ktorej stránky sa otvorili vždy, keď už Zem nevládala dýchať.
Kedysi tam mlynár živil svoju rodinu a pekár piekol chlieb.Občas započuť sonátu ktorú priveje vetrík čo pohladí osirelé koleso..
Ševelí o múke, ktorá bola belšia ako sneh ....
O Pravde ktorá ľuďom otvára oči ...
O anjelovi čo v starom mlyne zanechal drevený betlehem...
Nuž, človek..... počúvaj odkaz bájny ,
čo zanechal ti starec čarotajný .
Otvor oči , uslyš spev
Pravda , kvitne ako kvet.
Nezabaľuj , neprekrývaj
Ale v pravde srdca prebývaj.
